Šerom mesta kráča
bosé mača,
na cestu svietia mu oči zelené
ako dva lampáše,
chvíľami zdá sa,
ticho zaplače.
Zubaté slnko prosí o svoju nehu,
báseň lásky labkami
píše snehu.
Ako to mača, čo mestom placho kráča,
pred sebou dlhú cestu máme,
svoje telá o tiene opierame,
po nociach tajne čítame z dlane,
čo je zakázané.
V roztrhanom kabáte
šerom mesta cvála blázon čas,
zo svojej rozheganej káry
po jednom stráca nás.
bratislava.sme.sk