Nielen dátum, môj vek, ale všetko sa mení. Spočítala som hviezdy na nebi. Ich počet sa oproti minulému roku líši. Spočítala som zrnká piesku na púšti, tiež to nesedí. Ešte aj počet listov môjho zeleného fikusa je iný. Sú aj akési poblednuté. Jediné, čo mi tu sedí, je farba atramentu môjho pera. Tá sa nezmenila. Aspoň jedna dobrá správa. Ale aj na to pero si musím dávať pozor. Minule som zabudla fľašku atramentu na stole a moje brko sa mi spilo do nemoty. Viete koľko slov a písmen som musela napísať, aby znovu vytriezvelo? Ani úplne triezve nad svojím konaním nepocítilo žiaden stud, len sa rozplakalo a ticho šeplo: "Nech ešte, nech ešte plynie slovo".
watsonlibrary.org/old/specialcollections
Tak znova namáčam brko do kalamára, odkvapkávaním atramentu zmenšujem jeho zásoby v brku, pre istotu ho ešte otriem o vrchný okraj kalamára, presúvam písadlo nad miesto znaku, spúšťam brko na papier, píšem ďalší znak, pešo prechádzam spojovací úsek k nasledujúcemu riadku, vkladám ďalší znak. Až teraz som si uvedomila, ako touto činnosťou veľmi trápim papier...
Ruku mi o papier priklincoval
hrot pera
a ono svoj bolestivý stisk
nepoľavilo dovtedy,
kým som nenapísala tieto slová.
To, čo dorobí so mnou,
by som mu ešte vedela odpustiť,
ľúto mi je však toho čistého papiera,
ktorý pri každom takom útoku
zomiera.
images/lhm/vzacnezbierky/svkbb.sk