Nielen dátum, môj vek, ale všetko sa mení. Spočítala som hviezdy na nebi. Ich počet sa oproti minulému roku líši. Spočítala som zrnká piesku na púšti, tiež to nesedí. Ešte aj počet listov môjho zeleného fikusa je iný. Sú aj akési poblednuté. Jediné, čo mi tu sedí, je farba atramentu môjho pera. Tá sa nezmenila. Aspoň jedna dobrá správa. Ale aj na to pero si musím dávať pozor. Minule som zabudla fľašku atramentu na stole a moje brko sa mi spilo do nemoty. Viete koľko slov a písmen som musela napísať, aby znovu vytriezvelo? Ani úplne triezve nad svojím konaním nepocítilo žiaden stud, len sa rozplakalo a ticho šeplo: "Nech ešte, nech ešte plynie slovo".

watsonlibrary.org/old/specialcollections

Tak znova namáčam brko do kalamára, odkvapkávaním atramentu zmenšujem jeho zásoby v brku, pre istotu ho ešte otriem o vrchný okraj kalamára, presúvam písadlo nad miesto znaku, spúšťam brko na papier, píšem ďalší znak, pešo prechádzam spojovací úsek k nasledujúcemu riadku, vkladám ďalší znak. Až teraz som si uvedomila, ako touto činnosťou veľmi trápim papier...

Ruku mi o papier priklincoval
hrot pera
a ono svoj bolestivý stisk
nepoľavilo dovtedy,
kým som nenapísala tieto slová.
To, čo dorobí so mnou,
by som mu ešte vedela odpustiť,
ľúto mi je však toho čistého papiera,
ktorý pri každom takom útoku
zomiera.

images/lhm/vzacnezbierky/svkbb.sk

AFRIKA

druhý najväčší a druhý najľudnatejší svetadiel. Zaberá 6% zemského povrchu a 20,4% zemskej súše. 900 miliónov obyvateľov v 61 štátoch a závislých územiach tvorí viac ako 12% svetovej populácie.

Humanitárna pomoc EÚ Afrike v súčasnosti predstavuje 55% všetkej pomoci krajinám sveta.

Už v roku 1913, po získaní titulu doktora medicíny, odišiel ALBERT SCHWEITZER - uznávaný filozof, teológ, kazateľ, umelec, spisovateľ, hudobník, lekár, do osady Lambaréné vo francúzskej rovníkovej Afrike.

Počas prvých týždňov v Afrike ošetroval svojích pacientov v starom kurníku a všetky operácie robil pod holým nebom. Koncom roku 1913 postavili barák z vlnitého plechu. Keď v roku 1914 v Európe vypukla I. svetová vojna, bola činnosť lambarénskej nemocnice prerušená. Z provizórnej nemocnice nezostalo nič. Veľký prales a domorodci urobili svoje. Bolo potrebné začať odznova.
Vybudovaním novej nemocnice sa Lambaréné stala svetovým pojmom, pojmom činorodého humanizmu. Keď sa po rokoch svetová verejnosť dozvedela o čudáckom doktorovi z pralesa a začala sa vypytovať, čo ho k tomu viedlo, Schweitzer odpovedal zakaždým výzvou: "Príklad nie je iba najlepším, ale jediným spôsobom, ako presvedčiť iných!"

V roku 1953 Švédska kráľovská akadémia udelila Albertovi Schweitzerovi Nobelovú cenu za mier. Zomrel ako 90 ročný v roku 1965. Pochovaný je neďaleko svojej nemocnice. Jeho dielo v Lambaréné však žije ďalej - dodnes tu stojí nemocnica.

Zostal mi už len jeden prázdny list,
slovami ho túžim naplniť,
aby nebol sám,
slovami ho omotám,
ale čo je zázračné,
sú to lásky písmená
a to znamená
papier na popol zhorený,
v pahrebe stratený,
z lásky uhoľ čierny častokrát
kto spáleného
bude milovať,
láskou skutočnou,
čo škrtí rukou polnočnou,
čo dusí v svojom objatí,
čo nikdy všetky bozky nevráti.
Z lásky už len čierny dym,
kedy ťa,
kedy uvidím.
Láska je to jediné,
čo hriešne je
a tvári sa tak nevinne.

Aj slnko sa stálym používaním
opotrebováva,
aj noc nad ránom zpriezračnie,
tak veľmi túžim
vykrútiť krk dnešnej noci
a prichádzajúcemu ránu
hlboko načrieť do vrecák.
Keď si v pravej chvíli
neukradnem trochu ohňa,
mráz obráti ma na sochu,
budem domovom machu,
aj žobráka vetra,
ktorý v najhoršom
bude sa o mňa opierať,
dokonca aj psy a nejaké tie lásky
sa pri mne zastavia,
skamenejú husle v mojích rukách,
na betónový chodník
zmení sa zelená lúka.

Pulzujem tepnami tvojích ulíc
ako krv červená,
som anoným,
som bez mena,
ukradol ma čas,
navždy
zmazal moje stopy,
až sa v nostalgii topím,
brúsim hrany
tvojích križovatiek,
ktoré režú ma a bolia,
lebo nikdy neboli sme svoji,
stúpol mi zrazu tep,
niet cesty späť,
kráčať letu poza chrbát,
nepraktické je to,
vlasy hladí mi iba vietor,
domy nehybne tu stoja,
stráži ich zlý pes,
zbytočne,
domom aj tak nikto nepohne,
a predsa,
nie je to náhlou búrkou,
čo domami otriasa,
lásky šíp z môjho srdca
na cestu vydal sa.
Stopnem ten film
v pravej chvíli,
aby domy sa vo víre času
nestratili
ako moje srdce
čo pije dodnes
horkosti čašu.
Napíš,
"Nič nie je márne",
že to len ten príbeh stárne.
Morava,
voda, voda, vodová
napíš aspoň tri slová,
nech zrkadlia sa na tvojej hladine,
tvár sa pritom
nežne,
zvodne,
nevinne.
Píš potichu
potichúčky píš,
do mora vlej sa mĺčky,
s mojím srdcom splynú nebesá,
keď doňho celá vleješ sa.

copyright(c)flv.tvujsvet.cz

na brány hrude,
že chce von,
vyvinulo strašnú silu,
strnula som chvíľu,
keď mi už v dlani tuhlo,
stisla som ho tuho,
aby oknom nevyletelo,
veď skamenelo by mi telo,
bez srdca žiť
exit.

Práve sa rodí
ráno,
líca má krásne bacuľaté
ako dieťa spiace,
oči sa mu šťastím ligocú,
práve sa rodí láska k životu.
Vtáci sa už v konároch stromov mrvia,
neposedne šuchocú perím,
svoj štebot ostria,
aby sa,
keď deň výjde z dverí,
posadili na plot
a začali svoju symfóniu
pre osamelého pútnika,
ktorého prvý ranný lúč
nežne sa dotýka.
Prvý ranný lúč
líce hreje ako ruka matkina,
keď tvoja noha o skalu nebezpečne sa potkýňa,
až sa ti pred očami zahmlí,
zrazu máš tu deň
muža zrelého,
čo rýchlo k večeru sa náhli,
hlučná ozvena sprevádza jeho slová:
"Rýchlosťou blesku letím
narodiť sa znova."

fotky.sme.sk

Šerom mesta kráča
bosé mača,
na cestu svietia mu oči zelené
ako dva lampáše,
chvíľami zdá sa,
ticho zaplače.


Zubaté slnko prosí o svoju nehu,
báseň lásky labkami
píše snehu.
Ako to mača, čo mestom placho kráča,
pred sebou dlhú cestu máme,
svoje telá o tiene opierame,
po nociach tajne čítame z dlane,
čo je zakázané.
V roztrhanom kabáte
šerom mesta cvála blázon čas,
zo svojej rozheganej káry
po jednom stráca nás.

bratislava.sme.sk

Asi tak pred týždňom mi čosi padlo do oka. Uvidela som len niekoľko obrázkov z tej drsnej krásy a okamžite mi učarovala. Bola to divočina Aljaška. Kým celkom neoslepnem, rýchlo som sa vydala odhaľovať stopy jej najväčších tajomstiev. Studený aljašský vietor mi priniesol tieto správy. Čím vraj väčší tvor, tým ľahší je spôsob jeho obživy. Napríklad keď sú medvede grizly veľmi hladné, iba sa postavia doprostred vodopádu a lososy vyskakujúce z rieky im padajú rovno do papule. Na Aljaške žije aj nepreberné množstvo indiánskych kmeňov a eskimákov. Indiáni majú svoje posvätné predmety. Jedným z nich je orlie pierko. Preto je orol bielohlavý tak prísne chránený, že nikto nesmie ani len zdvihnúť jeho pierko spadnuté v lese. To všetko ešte nič nie je v porovnaní s tým, že na Aljaške v dedinke North Pole má svoje trvalé bydlisko Santa Klaus. Na dvore má zaparkované sane, neďaleko sa pasú jeho soby. Santa Klaus sedí na priedomí v kresle s malým dieťaťom na kolenách a s veľkým zaujatím počúva jeho priania. Na moje nemalé prekvapenie takto pracuje celý rok. Ani v júli nebol nikde na dovolenke. Z toho mi vyplýva, že aj Santa Klaus je len obyčajný človek, ktorý musí po celý rok pracovať ako my a niekedy aj bez dovolenky. Ale aj tak to na tej Aljaške majú veľmi dobre premyslené. Aby nikto, kto ich krajinu raz navštívi na ňu nezabudol, za svoju národnú kvetinu si zvolili nezábudku, pretože jej krása a trvácnosť vraj najlepšie vystihuje ducha ich domoviny. Takže keď raz budete chcieť na niečo veľmi nezabudnúť, navštívte Aljašku.