V búrke zábleskov hviezd
oheň vášne ukrytý je,
náhle padne blesk
do priepasti
tvojej dlane
a má ťa v hrsti
už neprestane
v krútňave lásky
tanec dvoch sŕdc.

my.opera.com

Aj slnko sa stálym používaním
opotrebováva,
aj noc nad ránom zpriezračnie,
tak veľmi túžim
vykrútiť krk dnešnej noci
a prichádzajúcemu ránu
hlboko načrieť do vrecák.
Keď si v pravej chvíli
neukradnem trochu ohňa,
mráz obráti ma na sochu,
budem domovom machu,
aj žobráka vetra,
ktorý v najhoršom
bude sa o mňa opierať,
dokonca aj psy a nejaké tie lásky
sa pri mne zastavia,
skamenejú husle v mojích rukách,
na betónový chodník
zmení sa zelená lúka.

Pulzujem tepnami tvojích ulíc
ako krv červená,
som anoným,
som bez mena,
ukradol ma čas,
navždy
zmazal moje stopy,
až sa v nostalgii topím,
brúsim hrany
tvojích križovatiek,
ktoré režú ma a bolia,
lebo nikdy neboli sme svoji,
stúpol mi zrazu tep,
niet cesty späť,
kráčať letu poza chrbát,
nepraktické je to,
vlasy hladí mi iba vietor,
domy nehybne tu stoja,
stráži ich zlý pes,
zbytočne,
domom aj tak nikto nepohne,
a predsa,
nie je to náhlou búrkou,
čo domami otriasa,
lásky šíp z môjho srdca
na cestu vydal sa.
Stopnem ten film
v pravej chvíli,
aby domy sa vo víre času
nestratili
ako moje srdce
čo pije dodnes
horkosti čašu.
Napíš,
"Nič nie je márne",
že to len ten príbeh stárne.
Morava,
voda, voda, vodová
napíš aspoň tri slová,
nech zrkadlia sa na tvojej hladine,
tvár sa pritom
nežne,
zvodne,
nevinne.
Píš potichu
potichúčky píš,
do mora vlej sa mĺčky,
s mojím srdcom splynú nebesá,
keď doňho celá vleješ sa.

copyright(c)flv.tvujsvet.cz

na brány hrude,
že chce von,
vyvinulo strašnú silu,
strnula som chvíľu,
keď mi už v dlani tuhlo,
stisla som ho tuho,
aby oknom nevyletelo,
veď skamenelo by mi telo,
bez srdca žiť
exit.

Stretla som si srdce

na peróne, bolo na úteku,

čakalo na posledný vlak,

okradnuté stálo na slepej trati,

ktože mu lásku vráti?

Do vrecka som ho schovala

bežiac o stanicu ďalej,

kde ma nová láska čakala

sladko spiaca,

tak nehľadaj ma láska starodávna,

každý deň mám rande so životom,

životné rande so životom mám,

na prechádzku pozval ma

život sám. 

Kto odpovie mi,

ako stvoriteľ tvorí,

či ešte stále hlinu

používa,

ako ona mäkké

moje srdce býva,

aj nohy mám občas

ako z hliny,

keď nemôžem za tebou

bežať nimi,

oči sú tiež plné blata,

keď nevidia ťa.